MINULÉ ŽIVOTY, NÁVRAT DO PRENATÁLU, RODINA A ROD
CIEĽ OTVÁRANIA MINULÝCH ŽIVOTOV
V regreske nie je cieľom otvárať minulé životy, aby sa klient, zo zvedavosti, niečo konkrétne dozvedel. Návrat do minulosti duše alebo rodu, slúži na to, aby klient pochopil, zistil, prečo sa niečo deje, opakuje. Preto musí byť dôvod, na otvorenie brány podvedomého zápisu spomienok.
Keď klient nájde kľúč, otvorí sa knižnica všetkých minulých životov a prechádza ten život, v ktorom našiel začiatok toho, čo sa opakuje, čo rieši. Na regresnú terapiu by mal byť dôvod, téma, okruh tém, alebo opakujúci sa problém.
Klient otvára na jednom sedení vždy niekoľko minulých životov, ktoré sa dotýkajú témy. Je to cesta na pochopenie karmickej lekcie a príčiny opätovnej reinkarnácie duše.
Najjednoduchšie to teoreticky vysvetlím na príklade.
Ak sa v prítomnosti s osobou klientovi deje ubližovanie, vina, bolesť, v terapii otvára minulý život. Práve taký život, kedy sa s osobou alebo skupinou osôb, už stretol a aspoň jeden z nich prežíval rovnaké ubližovanie, vinu, bolesť…
Uvedomí si tento skorší príbeh a nájde paralely. Najčastejšie v striedaní ako ja tebe, tak ty mne.
Uvidí to, čo už mohli spolu vyriešiť v minulosti, ale nepodarilo sa to. Uvedomenie klienta, čo sa prenáša do prítomnosti z minulého života, je oslobodzujúce. Pochopenie lekcie, ktorou prechádza, umožňuje jej dokončenie, uzavretie, je šanca na posun. Takže s danou osobou pochopí hlbšie dôvody, prečo sa v prítomnosti práve takto správa, alebo prečo sa mu niečo deje.
Niekedy docvakne klientovi okamžite, že je to karmické kladivo.
V prítomnosti dokončujeme, čo sme v minulosti začali. Opakujeme, čo sa nám podarilo, páčilo, alebo naopak, čo sme nezvládli. Hľadáme miesta, na ktorých sme šťastne žili a smerujeme k tým, po ktorých sme túžili. Niekto letí životmi ako vták, niekto točí mlynček ako mních, iný ma dar šťastnej rodiny, talentov, pokroku.
NIEKOĽKO PRÍBEHOV Z PRAXE REGRESNEJ TERAPIE
SĽUB OTCOVI
Nahliadnutie do zápisu regresnej terapie: keď sľub trvá veky
Zavrela oči a nadýchla sa. Cítila, ako sa pod nohami rozplynul čas a jej vedomie sa ponára späť… do priestoru medzi svetmi. Tam, kde si duše ešte len vyberajú svojich rodičov.
Stála ako dieťa na prahu svojho detstva. V izbe s vôňou levandule a starého dreva. V tom čase jej otec odchádzal. Nie z domu – ale zo života. Jeho duša sa lúčila, telo slablo. A v tichu medzi poslednými slovami a tichým dychom jej stisol dlaň. „Buď silná a daj na mamu pozor. Sľúb mi to.“
A ona sľúbila. Mala 5 rokov.
V tom okamihu sa niečo v jej vnútri pohlo. Presunula sa na miesto, ktoré patrilo jej otcovi. Jej malá duša prijala sľub ako zmluvu. A od toho dňa bola dcéra aj partnerka. Bdelá, dospelá, zodpovedná. Bez možnosti byť dieťaťom.
V terapii sme sa preniesli ďalej. Hmlou času sa ukázali predchádzajúce životy.
V jednom bola liečiteľkou v horách. Slobodná, múdra, sama. Milovala ľudí, všetkých, ale nikdy si nikoho nepustila až k srdcu. Pretože tam vždy držala niekoho, koho mala chrániť.
V ďalšom, ešte skoršom, bola šľachtičnou, vdovou, bez manžela. Vládla na panstve múdro, ale v samote. A v inom živote bola mužom, ktorý zomrel skôr, ako mohol držať svoje dieťa. A to dieťa jej bolo teraz znovu mamou.
Cykly, ktoré sa opakovali. Láska, ktorá sa nemenila, len menila tváre. Sľub trval veky, životy. Našla ten úplne prvý sľub. Vrátilla ho, skončila. Pochopila jeho lekciu, pochopila dar života, zmysel smrti. Prijala a oslobodila sa.
Keď sa vrátila späť, so slzami v očiach a pokojom v hrudi, zašepkala: „Tati, sľubujem, že ťa pustím. Mama si zaslúži byť ženou. A ja – ja chcem byť znova dcérou. A ženou pre svojho muža.“
Zostala v tichu. A v tom tichu sa všetko skončilo a niečo začalo. Prasklo neviditeľné puto. Oslobodená. Rodičia prepuustení. Pripravená milovať nie preto, že niekoho chráni, ale preto, že chce, vie, môže. Milovať ako žena. Je hodná lásky.
Otec a syn
Príbeh o pocite krivdy, snahe slúžiť iným, pocite menejcennosti
Regresná terapia viedla Karola späť do priestoru pred narodením. Tam, v medzipriestore, pred počatím, si obzeral svojich rodičov. Videl ich ako mladých, slobodných, nespútaných vášňou. Vybral si ich z lásky, spojil ich na okamih, na dedinskej zábave, ale ich spojenie nebolo plánované.
Ako duša cítil túžbu prísť – no keď už bol v brušku, prenikla ním samota a strach matky. Vnímal jej neistotu, nesplnené sny, tlak okolností, výčitky. Už v prenatále prijal presvedčenie, že musí byť silný, že pre mamu urobi všetko, aby sa cítila lepšie, on nie je dôležitý, on musí pomáhať iným. Nebol len dieťaťom – bol záchrancom. Celý život sa snažil byť „dobrý“, spĺňať očakávania, tlmiť vlastné potreby. Jeho telo si pamätalo tmu, strach, samotu, nehybnosť. Plač iných detí bol jeho nočnou morou. Jeho vlastný plač sa stratil v tichu. Nevedel, kto mu chýba.
Až stretnutie s matkou – jej dotyk, vôňa, prsník – mu priniesli prvý zážitok lásky. V tej chvíli pochopil, že láska je. Len nie vždy vyvážená. Mama bola s ním, len s ním, nebola s otcom.
V terapii to prechádzal viackrát, až sa intenzita emócií a záťaže rozpustila. Zrazu si vybavil nový obraz: po narodení ho do náručia berie starký, ktorý ho prijal, miloval, podporoval. V tej predstave našiel mužskú silu, oporu a svoje miesto. Nikto mu o tom nepovedal, ale on videl a cítil, že starký tam jeden večer prišiel a držal ho v náručí. Neskôr sa z jeho života vytratil. Mama sa s ním od starých rodičov odsťahovala do zahraničia, kde si založila novú rodinu. Na útle detstvo si nepamätal.
Karol pochopil, že bol prijatý. Nielen mamou, ale aj dedkom a dokonca požehnaný. Neprišiel na svet len preto, aby napĺňal potreby druhých. Prišiel pre seba. Aby žil svoj život. Nie ako záchranca, ale ako muž. Dedko mu želal šťastný život a pokračovanie rodu. Láska je v ňom. A on ju môže prijímať aj dávať – v rovnováhe.
Sedení bolo viac, proces sebaprijatia a sebalásky bol spllietaním hlboko vrastených vrstiev tajomstiev, podivných okolností… Až Karol otvoril dávny život, kde on sám bol muž, ktorý splodil dieťa a odišiel. A nevedel alebo nechcel vedieť o svojom synovi. Roky utekali a ocitol sa za krádež jedla na šibenici. Dostal palicou. Na derši spoznal, že ho bije jeho vlastný syn. Prijal trest. Prijal pohľad na krutosť svojho syna, ktorú spôsobil tým, že jeho mamu opustil. Plakal. Pochopil, prečo sa tak veľmi snaží slúžť ľuďom, neurobiť chybu a nemať voči nikomu dlh.
Vydýchol si, uvoľnil sa. Dlh je vyrovnaný. Môže byť mužom, otcom.
Návrat k sebe
Zdieľanie príbehu, ktorý je príbehom Slováka hľadajúceho šťastie v zahraničí
Odišla vysoko do hôr. Tam, kde je vzduch riedky a ticho husté. V dedinke medzi alpskými vrcholmi našla malý penzión – jednoduchý, čistý, so starou drevenou podlahou, čo voňala po borovici a kde hľadali “dievča na všetko”. Ráno piekla croissanty, varila kávu, prezliekala postele a večer umývala taniere. Niekedy cez deň sa dívala do diaľky a na túry choodiť nevládala, mala ťažké, drevené nohy.
Bola ďaleko od mamy. To bolo podstatné.
Telefonáty prichádzali stále. Vždy s rovnakou melódiou: „Kedy sa usadíš? Kedy budeš ako ostatní? Kedy konečne prídeš k rozumu?“
Zakaždým ju tie slová zaboleli. A zakaždým si pripomenula, prečo odišla.
No v noci, keď hory stíchli a vietor sa preháňal strechami ako zabudnutý šepot, cítila osamelosť. Aj keď mala pokoj – nebol to mier.
V terapii sa vrátila späť. Najprv do detstva. Videla sa ako dievčatko s ustráchanými očami, ktoré sklopí pohľad, keď mama vtrhne do izby a kričí. Prečo nevyhrala jednoduchú súťaž? Prečo nie je najlepšia?
Vtedy cítila, že nie je dosť dobrá a naučila sa hanbiť. A báť tých, ktorý majú byť oporou.
Potom sa obraz zmenil. Otvorila skorší život. Už to nebola ona – bola vojak. Rok 1918. Lazaret pod Alpami. Telo rozbité, nohy preč. Umieral. Chcel odísť. No mníška – tá istá duša, ktorá dnes hrá rolu mamy – ho držala pri živote. Modlila sa. Presviedčala ho. Verila, že koná dobro.
Ale on nenávidel jej modlitby. Hneval sa na Boha.
Až keď zomrel, vzniesol sa nad svoje telo. Zrazu všetko stíchlo. Žiadna bolesť, žiadny hnev. Len lúka zaplavená svetlom. Otvorená náruč Boha. Tam pochopil. Mníška nekonala zo zla – ale zo strachu. Verila, že musí trpieť, prosiť, aby si zaslúžila lásku Boha. A tak v utrpení držala aj druhých, aby im mohla slúžiť a aby to videl Boh.
Janka sa vrátila z toho zážitku iná. Už nemusela kričať, brániť sa, dokazovať. Zložila zbrane. Modlitba je radostné srdce, spev vtákov, umytá dlážka v dobrej nálade…
Dnes, keď jej mama zavolá, už necíti napätie. Počúva. Poďakuje. A nežne položí telefón. Vie, že Boh vidí.
Už neuteká. Už je doma – v sebe. A cíti svoje nohy, pripravená robiť kroky.
Láska, ktorá prežila veky
Nahliadnutie do zápisu regresnej terapie: keď partnerstvo zraňuje, ale neprestáva spájať
Stretli sa mladí. Ona študentka medicíny, on barman. Láska na prvý pohľad, intenzívna a neprehliadnuteľná. On bol jej prvý muž, jej prvá túžba, prvá istota. On starší, skúsený, ale zároveň vnímavý a nežný. Krátko po začiatku vzťahu otehotnela. Nepanikáril. Zostal.
Rodičia jej prisľúbili podporu. Ich dcéra mohla pokojne doštudovať. Partner sa postaral o dieťa, pracoval, šetril, bol prítomný. V ich vzťahu sa síce nespomínala svadba, ale o ich spoločnej ceste nikto nepochyboval.
Po štúdiu čakala, že príde ponuka manželstva. Namiesto toho prišlo ticho. On kúpil byt, plánoval nový začiatok. Ona však nechcela opustiť bezpečie rodičovského domu. Jej predstavy o domove boli iné. Odmietla jeho ponuku bez slov, bez vysvetlenia.
A tak sa vzďaľovali. Hádky, odchody, návraty. Vášnivé zblíženia a rovnako vášnivé odlúčenia. Nekonečný kolotoč. A medzi tým dcéra – tichý svedok ich lásky i zmätku.
Až jedného dňa, keď jej mama náhle zomrela, zlomilo sa niečo aj v nej. Ostala opustená a zároveň podivne voľná. Partner sa vrátil, zotrval, držal ju. Bolelo to. A práve tá bolesť otvorila dvere hlboko do minulosti.
V regresnej terapii sa vynorili tri životy. V každom z nich boli milencami. V každom mali jedno dieťa. V každom boli iní – raz ona vyššie postavená, dvakrát on. Ich láska sa však nikdy nezakotvila v manželstve. Ich zväzky s inými boli z povinnosti. Oni dvaja sa stretávali potajomky, proti pravidlám.
Jedného života on čakal ako sluha, inokedy ona ako slúžka. Vždy v úzadí. Vždy v tieni spoločenských očakávaní.
Keď sa spýtala, prečo teraz nemôžu byť spolu, terapia ju zaviedla ešte hlbšie – do najstaršieho spoločného života. Tam boli manželmi. On bol staršina, ona jeho žena. Mali dcéru, čakali druhé dieťa. Žili pri rieke, v spoločenstve, kde sa ženy starali o ľan, muži vyrábali meče.
A vtedy prišiel útok. Ona bola unesená, tehotná. Počas úteku začala rodiť, no únoscovia ju nechali napospas. Dieťa neprežilo. Syn zomrel a ona vykrvácala. Keď jej duša opustila telo, cítila úľavu. Držala syna a spolu hľadali jeho otca – muža, ktorého stratila.
Našli ho, ako zúri, ničí, kričí do neba a potom skočí do rieky:
„Nie som hodný tvojej lásky! Bez teba nemá môj život cenu!“
Vtedy sa všetci tri duše stretli znova. V objatí, v pokoji, bez bolesti.
Ale stopy bolesti ostali. V ďalších životoch hľadali cestu späť. Dôveru. Istotu, že už to vyjde. On niesol vinu, ona túžbu po bezpečí. Ona mu ponúkla svoj domov, ale on potreboval odpustiť sebe. Ona sa bála opustiť rodičovský dom, on sa bál, že zlyhá.
Až keď si uvedomila hlboký koreň ich putovania, mohla pustiť kontrolu a zvoliť si lásku.
Aj keby sa to malo zopakovať. Aj keby to opäť nevyšlo.
Pretože v kmeňoch to bolo jednoduché. Žena išla za mužom. On postavil dom, ona z neho spravila domov.
Nie každá láska potrebuje manželstvo. Nie každé manželstvo je láskou.
A niekedy, keď sa zranenie vlečie stáročiami, musí byť precítené, aby mohlo byť uzdravené.
Život v trojici
Keď sa predkovia prestanú mračiť a začnú žehnať
Júlia žije v trojici. Nie ako medzi dvoma ohňami, ale ako medzi dvoma plameňmi.
Dvaja muži, jedna žena, spoločný domov, spoločný stôl, spoločný život.
Päť rokov lásky, tri roky zdieľania každodennosti. A teraz – štvrtý mesiac tehotenstva.
Miluje oboch. Ich spojenie nebolo o výbere, ale o prijatí.
Lenže odkedy v nej začalo rásť dieťa, niečo sa zmenilo.
Muži začali súťažiť, porovnávať, dokazovať. Ich trojica sa začala deliť.
„Kto z nás bude otec?“
Otázka, ktorú nevyslovili nahlas, ale ktorá sa vznášala medzi nimi ako tieň.
Júlia to cítila. Bála sa, že ich stratí. Že už nebude my, len on a on.
A dieťa. A ona niekde medzi.
Keď prišla na rodinnú konšteláciu, v jej očiach bol chaos a v srdci strach.
Rozostavili sme figúrky – ona v strede, ako kráľovná medzi dvoma rytiermi.
Dieťa pred ňou, otočené k budúcnosti. Krásne, silné, presne tak, ako si želala.
Lenže keď sme otočili dieťa tvárou k rodičom – zalial ju plač.
Do priestoru sme prizvali predkov. Rodičov. Starých rodičov. A potom ešte hlbšie.
Až sa vynorila ona – prastará mama.
Vzpriamená žena s pohľadom, čo neodpúšťa. Kat v podobe babičky.
Žila s mužom, ktorého nemilovala. Lásku si musela zakázať. Bola šľachtičná, on učiteľ.
Manželský sľub jej zviazal ruky. Aj po smrti.
A Júlia? Júlia má dvoch mužov. A nikto ju za to nekameňuje.
Práve naopak – milujú ju. Dieťa je vítané.
To bola rana. Pre tú ženu z rodu. Pre všetky ženy, ktoré žili v povinnosti a mlčali.
Júlia sa jej poklonila. A požiadala ju, aby si spomenula na svoju lásku.
Zrazu sa objavil – krásny, vzpriamený muž, ktorý na ňu čakal celé veky.
V ich čase boli nerovní. V jej smrti stále verní.
Ale Júlia jej šepkala:
Sľub manželstva sa smrťou končí. Teraz sa môžeš vrátiť. Už smieš.
Svetlo zalialo celý rod.
Duše nemanželských detí vystúpili z tieňov.
Manželky objali sokyne. Otcovia prijali deti, ktoré plodili z túžby, nie v manželskej zmluve.
Rod sa usadil okolo veľkého stola – v radosti, v pravde, v láske.
Na čele sedela pani grófka medzi dvoma mužmi.
A na druhej strane stola – Júlia, s bruškom a dvoma mužmi po boku.
Zrkadlo sa naplnilo.
Kruh sa uzavrel.
Júlia už nepotrebovala vedieť, kto je otcom.
Cítila, že to príde. Keď sa dieťa narodí, jej srdce bude vedieť.
A do tej chvíle… dôveruje.
Nie každý život potrebuje vzorec.
Nie každá láska potrebuje schválenie.
Nie každý Boh súdi.
A nie každý sľub musí trvať večne.
Láska je silnejšia než smrť.
A keď sa láska vráti domov, predkovia prestanú šepkať z hrobov a začnú spievať.
