MINULÉ ŽIVOTY, PRENATÁL
A NÁVRAT V RODE

CIEĽ OTVÁRANIA MINULÝCH ŽIVOTOV

V regreske nie je cieľom otvárať minulé životy, aby sa klient, zo zvedavosti, niečo konkrétne dozvedel. Návrat do minulosti duše alebo rodu slúži na to, aby klient pochopil, zistil, prečo sa niečo deje, opakuje, v jeho živote. Preto musí byť dôvod, na otvorenie brány podvedomého zápisu spomienok.

Keď klient nájde kľúč, otvorí sa knižnica všetkých minulých životov a klient si vybavuje a prechádza život, v ktorom našiel začiatok toho, čo sa opakuje, čo rieši. Na regresnú terapiu by mal byť dôvod, téma, okruh tém, alebo opakujúci sa problém.

Klient otvára na jednom sedení vždy niekoľko minulých životov, ktoré sa dotýkajú témy. Je to cesta na pochopenie karmickej lekcie a príčiny opätovnej reinkarnácie duše.

Najjednoduchšie to teoreticky vysvetlím na príklade.

Ak sa v prítomnosti s osobou klientovi deje ubližovanie, vina, bolesť, v terapii otvára minulý život. Práve taký život, kedy sa s osobou alebo skupinou osôb, už stretol a aspoň jeden z nich prežíval rovnaké ubližovanie, vinu, bolesť…
Uvedomí si tento skorší príbeh a nájde paralely.

Uvidí to, čo už mohli spolu vyriešiť v minulosti ale nepodarilo sa to. Uvedomenie klienta, čo sa prenáša do prítomnosti z minulého života, je oslobodzujúce. Pochopenie lekcie, ktorou prechádza, umožňuje jej dokončenie, uzavretie, je šanca na posun. Takže s danou osobou pochopí hlbšie dôvody, prečo sa v prítomnosti práve takto správa alebo prečo sa mu niečo deje.

Niekedy docvakne klientovi okamžite, že je to karmické kladivo.

KONKRÉTNY PRÍKLAD KLIENTA, KTORÝ V MANŽELSTVE, S DEŤMI, POCIŤOVAL POCIT PRÁZDNA A ODDELENOSTI

V partnerskom vzťahu vzniklo prázdno, oddelenosť a klient to prišiel riešiť, lebo ho to trápilo a nevedel, prečo to nastalo. Tému prázdna a oddelenosti otvoril v svojom podvedomom archíve minulých životov a zistil, že v minulosti bol s dušou súčasnej partnerky v súrodeneckom vzťahu.
Boli brat a sestra. Mali nádherné detstvo a rozumeli si. Nemuseli veľa hovorť, vedeli, čo si ten druhý myslí a bolo im spolu veľmi dobre. Lenže on sa oženil a ona sa vydala. Obaja sa navzájom od seba vzdialili a zažili rovnakú prázdnotu a oddelenosť, akú cítil on v prítomnosti. Aj keď v minulosti neboli spolu v manželstve, v srdci sa stále mali radi. V minulosti vôbec nezažil prepojenie sŕdc cez lásku v manželstve. Manželský vzťah mal s niekým celkom iným, bol dohodnutý, formálny.

Klient si uvedomil, že posun ku svadbe a príchod rodiny, detí, ich aj v prítomnosti rozdelil, napriek tomu, že tu, v prítomnom živote, sú manželia a milovali sa, sú stále spolu. Naplnili túto túžbu, byť stále spolu, oni, ktorí sa milovali. To je splnené fyzicky. Uvedomil si, že prázdno je iba také momentálne obdobie života, vývoj vo vzťahu. Nie je to koniec lásky, hoci on ako muž, to tak pociťuje. Láska tam stále je, ale pozornosť ide momentálne deťom, výchove.

V ešte skoršom minulom živote uvidel, že s partnerkou, jej dušou, sa stretol ako vojak. Popri vojsku v minulosti pochodovala do boja aj zásobovacia skupina, muži aj ženy, ktorí sa starali o vojakov. Boli to kuchárky, práčky, kováči, ránhojiči… Tento minulý život sa odohrával v Škótsku.
Bol ranený a práve vtedy stretol mladé dievča, starostlivé a šikovné. Pomáhala všetkým a horela túžbou po slobodnom Škótsku, bojovali proti Britom. Čas, ktorý s ňou strávil bol balzám na jeho dušu, zamiloval sa. Lenže v tej dobe, musel najskôr požiadať o dovolenie jej otca, aby mohlo niečo hlbšie následovať. Vo vojne to celkom nešlo. Sľúbili si, že po vojne budú svoji. Pomáhali si, zhovárali sa, zblížili sa ale on sa po vyliečení vrátil do boja a padol.

Klient plakal, prežíval a pochopil. Aké je úžasné, že sú dnes spolu. Naplnili sľub, ktorý si vtedy dali. Hoci sa teraz nevenujú iba sebe, vzdialili sa, stále je to jemu blízka duša. Je jediná žena, ktorá pre ňeho niečo znamená. Dnes nemusí na nič čakať, nikto mu nedá povolenie na život v láske s ňou. On si musí dovolliť a prejaviť sa. Z terapie odchádzal pripravený povedať jej to a navrhnúť, aby si urobili pár dní spolu, sami, ako na začiatku vzťahu, bez detí. Veľmi mu to chýbalo a veľmi po tom túžil.

Regresná terapia klienta posunula. Priniesla mu odpovede, čo má robiť a hlavne prečo nebol schopný sám robiť kroky a umáral sa v svojích pocitoch a trápil sa.

Ak klient v terapii pokračuje, dokáže toto poznanie uplatniť napríklad v terapii MAPA ŽIVOTA a pozrieť sa nielen na tento jeden vývoj témy ale uchopiť ho pre seba ako archetyp. Napríklad v zápase sily a viery alebo lásky v mužsko-ženskom prejave v jeho rode.

O tomto je regresná terapia a otváranie minulých životov pre harmonický život v prítomnosti.
Raz zažiť, je lepšie ako desaťkrát čítať.

Rada vás budem sprevdzať, na online sedení regresnej terapie, ak máte chuť spoznať svoje minulé životy, cestu svojej duše v konkrétnej téme.

SEBALÁSKA

Regresný návrat do obdobia prenatálu, pre získanie odpovedí na klientovu snahu obetovať sa, unikať od svojho života, spĺňať očakávania a množstvo presvedčení o sebe, ktoré nemali reálnu príčinu

Karol sa ocitol ako duša v priestore medzi životmi. Videl z hora svojích rodičov ako pijú na dedinskej zábave červené víno. Obaja trochu ľahkovážni, uvoľnení, s túžbou zažiť vášeň. Mama sa bozkom nebránila a otec bol v siedmom nebi. Milovali sa. Videl ich ako slobodných, vo vášni, bez predsudkov. Obaja mladučkí. Priťahovali ho, svietili. Nechcelo sa mu ísť, ale keď už musel, vybral si ich. Tak trochu ich na tú chvíľu spojil.

Oni sa ešte párkrát stretli, šli spolu do kina, na prechádzku. Ani jeden z nich sa nezaľúbil do toho druhého. Neplánovali spolu budúcnosť, len sa obaja báli povedať pravdu a dúfali, že to vzájomne vyprchá a prejde do stratena. Áno, aj Karol to tak s dievčatami robieval.

V treťom mesiaci bolo mame jasné, že je tehotná. Otec sa to dozvedel ako prvý. Povedala mu to. Celkom sa potešil ale ženiť sa nechystal. Sľúbil, že tu vždy pre svoje dieťa bude, že ho podporí, že zodpovednosť preberá, nenechá to celé na ňu. Zatiaľ stálu prácu nemal, občas si privyrobil na fuškách. Stále žil s otcom. Mama mu zomrela dávno, keď bol malý.

Tehotná mama žila ďalej s bratom a svojou mamou. Jej otec tam nikdy nebol, nepoznala ho.
Dieťa bolo dar ale malo to byť celé ináč. Predstavovala si nádhernú svadbu, svadobnú cestu a hlavne spoločné hniezdo. Po tom vždy túžila. Kde bude mama, otec a ich dieťa.

Karol bol tiež plný túžob a sľubov ale realizovať ich nevedel. Veľmi chcel, ale vždy zasiahli okolnosti, náhody, nehody a zmeny.

Karol sa uhniezdil v maternici. Vnímal všetky pocity mamy. Vnímal prílišnú zodpovednosť a samotu. Jej samotu. Samozrejme, že samoty má v svojom živote dosť, plné zuby… So zubami má dnes tiež problém.

Karol opisuje, že v brušku bola tma, akoby sa všetka vášeň minula, rodičia sa prestali stretávať a prestali pre neho svietiť. Neboli spolu. Cítil sklamanie. Svoj život cítil ako sklamanie už v brušku. Možno nič nedokáže.

Tehotenstvo prebehlo bez komplikácii. Najviac sa na neho tešila starká. Na začiatku síce urobila cirkus, v brušku to cítil ako stiahnutie. Aj uvažoval, že by mohol odísť, ale potom sa mama uvoľnila, vydržal. Starká donútila svoju dcéru, aby šla za otcom chlapca a povedala mu ako sa veci majú. Nezmenilo sa nič. Svadba nebola. Neskôr, v jeho detstve ich starký vyhľadal a navštívil. Stretávali sa. Nosil mu darčeky k narodeninám, hanbil sa za svojho syna a nehovoril o ňom. Na vnuka bol hrdý, tešil sa z neho a pomáhal a platil na neho výživné. Neskôr sa z jeho života, aj zo spomienok vytratil.

V regrese intenzívne vnímal starkú, ako všetko chystá, ako na neho myslí. Vnímal jej záujem. Pomáhalo mu to. Občas cítil ako si mama hladká bruško, vtedy sa objavilo v brušku príjemné teplo a cítil tlkot jej srdca. Áno, vždy túži vo vzťahoch po dotykoch, vzájomné hladkanie so ženami je nádherné. Neha ho napĺňa a upokojuje.

V regrese prenatálu sme sa posunuli a Karol cítil, ako sa mama s obavami chystala na pôrod. Bol to stres, on sa jej snažil pomôcť, odrážal sa nôžkami, sťahoval sa do klbka a vystieral, aby sa posúval a mohol ísť von. Cítil veľký tlak na hlavu, ale on seba nevnímal, že je dôležitý, musel pomôcť mame. Vždy sú tí druhí dôležití. Vždy tu musí on byť pre iných, dávať pozor ako sa cítia, čo potrebujú.
Pri pôrode volajú k mame lekára. Muselo sa niečo stať, mama kričala, srdce jej rýchlo bilo. Karol,bábätko v brušku, bol celkom zmätený, nevdel, čo sa deje. Lekár určite niečo urobil, všetko sa zrýchlilo a jeho aj mamine srdce sa veľmi rozbúchalo, všetko sa triaslo a tlačilo, mal v sebe strach, nepríjemné napätie. Oxytocín. Mama nevládala, intuitívne sa prevaľovala jemne na mieste z boka na bok, cítil to ako rytmus, ktorého sa zachytil, odrážal sa, tlačil sa hlavičkou dolu, posúval sa. Nakoniec niekto tlačil veľkou silou na brucho mamy a pomohol mu. Vonku cítil paniku a stres. Mama nevládala. Ani on v živote často nevládze. Nevie ako ďalej, jednoducho sa zastaví a nevie nič robiť. Vždy čaká na pomoc.

Po chvíli vypadol von, bol vytlačený, veľmi plakal, cítil zimu a silné neónové svetlo. Držali ho obrovské ručiská pokojného lekára. Neprejavoval city, bol ďalší novorodenec. Sestra ho odniesla a umyla. Strašne sa bál, bol v novom priestore a nevedel, čo je s mamou, kde je a čo sa jej stalo. V živote ten pocit pozná. Nevie, kde je a čo má robiť. Studená voda. Sestra ho odvážila a odmerala. Sestra aj lekár boli zrazu spokojnejší. Dostal meno: Karol. Mama bola ďaleko. Mama sa stratila, nebol dosť dobrý, niečo sa stalo. Otec… nevedel o ňom nič. Cítil prázdno. Prázdno na celý život. Miesto niekde v hrudi, ktoré sa nedá zaplniť. Stále mu niečo chýba. Nikdy nebude dosť dobrý. Možno ten lekár je do dnes taký vzor. Mama lekárovi verila, poslúchala ho, spolupracovala s ním. Lekár bol asi ako boh.

Ďalej opisoval Karol samotu a tmu. Narodil sa v noci. Dostal sa do obrovského sveta, je tmavý, chladný a plačú tam iné deti. On bol ticho, počúval, napínal sluch, či nebude počuť mamu, jej srdce. Nepočul.

Strašne dlho tam čakal. Nedialo sa nič, nikto neprišiel. Nemohhol sa hýbať, bol v perinke zaviazaný, aspoň cítil teplo. Celý život je ako zaviazaný, nemôže sa sám rozhodovať, myslí vždy na nedostatok a najväčší strach mal v detstve z tmy. Počuť detský plač, je jeho nočná mora do dnes.

Konečne prišlo stretnutie s mamou. Obaja sa veľmi potešili a rozcítili. Silno vnímal jej vôňu. Bola veľmi šťastná. Rozbalila perinku, chcela ho celého vidieť, spočítala mu prsty. Dotýkala sa ho, bolo to jemné a nežné. Mama plakala. Mama mu ponúkla prsník. Obrovský prsník. Láska sa stala tým prsníkom. Prijatie má vôňu mamy. Všetko bol schopný urobiť, len aby toto v živote nestratil. Ženy s plnšími prsiami sú pre Karola veľmi, veľmi príťažlivé. Mama sa po kojení s niekým hádala. Uvedomil si tú hádku. Sestre vadilo, že mama ho rozbalila z perinky, urobila zbytočnú robotu. Čo také potrebovala vidieť? Sestra ho zobrala s hnevom preč. Znovu opisuje hodiny v inej miestnosti a v detskom plači. Bezmocnosť, pochybnosti o sebe, strach a prázdno.

Nevedel koľkokrát ho viezli k mame a späť, ale vždy to bolo dlho a s mamou veľmi krátko. Život vnímal ako zmenu, neistotu, bol to zvláštny – desivý rytmus. Nevedel, kde je. Už som zabudol odkiaľ a prečo som prišiel. Vyrušili ma. Trvalo to bez mamy vždy strašne dlho. Ja som sa musel prispôsobiť. Nebol som dôležitý. Nikto ma nevnímal. Karol pochopil, že jeho pocity, ktoré si nevedel vysvetliť, nesie v sebe celý svoj život a majú tento začiatok.

Konečne išiel Karol s mamou domov. Viezol ich niekto cudzí. Fajčil a mamu to rozhnevalo. On vnímal končne muža, chlapa. Po lekárovi bol tento šofér druhý muž, ktorého stretol.

Bol august, všetko vonku krásne voňalo, bol prekvapený ako vnímal silné vône, bolo to nové. Bol v záhrade. Veľa bol potom s mamou. A bola tam aj starká. Toto bol úžasný pocit istoty a bezpečia. Dve ženy, ktoré sa starali len o neho. Teraz vedel, že môže byť na svete dobre. Cítil tam pokoj.
Nie, otec tam nebol. Mama bola aj tak šťastná. Starká bola šťastná. Chlapček bol zdravý. Otec bol a je len slovo.

Pokračovali sme v prenatálnej regresnej terapii. Po vyplavení prvého emočného zápisu z podvedomia klienta sa prechádza celý príbeh ešte niekoľkokrát. Už skrátene a postupne slabne jeho intenzita a mení sa tak, aby klient zažíval prerod, prepis. Karol si dokonca predstavil, aké by to bolo, keby pri jeho narodení mohol byť pri jeho pôrode aj jeho starý otec. Ten, ktorý ho mal veľmi rád a on ho prijal namiesto otca, ktorý na neho kašľal. Bolo to veľmi liečivé, keď ho po narodení, len v jeho predstave, držal starký na rukách a želal mu krásny život, vypadla mu slza z oka a on cítil jeho prijatie a lásku, múdreho a citlivého, starého, muža. Vtedy sa v ňom prebudila mužská sila. Starký poďakoval mame, v jeho predstave, za zdravého a nádherného vnuka. Karol bol prijatý.

Áno, uvedomoval si, že prišiel na svet za podivných okolností. Myslel si, že on ich spôsobil a uľavilo sa mu, keď pochopil, že to tak nebolo. Cítil, že to vtedy nemohlo byť ináč. Ale dnes už to môže byť. Necítil hnev a nehľadal vinníka. Vôbec ho nezaujímali v jeho terapii iní. Pochopil, že život je dar, bol to zázrak, že to celé prežil a dnes musí žiť ináč, po svojom. Pre seba. Mužskú podporu precítil v pute so starkým. Otec mu dal život a viac mu nebude brzdou na ceste za šťastným vzťahom.

Veľa svojej pozornosti dal mame. Celkom zabudol, že ide na svet pre seba. Nie pre ňu. Nežiadala ju, on jej ju dával, tak sa to vyvíjalo. Odišiel od seba. Puto s mamou bolo a stále je, prisilné.
Aj puto s jej mamou bolo prisilné. Uverili všetci traja spolu, že takéto puto je správne pre šťastný život. A to sa muselo skončiť. Rodový vzorec, že matky sú s deťmi a otcovia niekde preč, sa končí. Karol má túžbu a už vie, čo a ako by potreboval ako dieťa zažiť. Pokúsi sa, všetko sa môže podariť, ak dá na prvé miesto seba. Ak bude pravdivý v láske a nezamení si ju za vášeň, za sex.

Zrazu si uvedomil a spojil, ako dusil ženy, ktoré stretol, svojou pozornosťou, svojím upnutím sa na ne. Model vznikol tak dávno a fungoval stále. Prišiel čas prijať svoj život a postarať sa o toho malého chlapca, najlepšie ako vie. Je hodný lásky. Láska tu bola, ale nie v rovnováhe, nebol jej súčasťou, ale bol zdrojom. O lásku sa nemusí snažiť. Láska je.

Najsilnejší pocit z prenatálnej regresnej terapie?

Karol mi odpovedal: “Prsník. To je čistá láska, všetkými zmyslami. Mama je bezpečie, prijatie, teplo. Mlieko, ktoré prišlo, bolo prvou láskou, nádejou, výživou, odmenou. To by som chcel vidieť, ako moja budúca žena, kojí naše dieťa a sme pri tom všetci spolu. To stačí.”

ZLO, NEGATÍVNA ENERGIA

NÁVRAT DO MINULÝCH ŽIVOTOV, SKRÁTENÁ ČASŤ, KTORÚ KLIENTKA PRECHÁDZALA, ABY POCHOPILA A VÝSTÚPILA Z LEKCIE HNEVU A BOLESTI

SVET NIE JE ČIERNY A BIELY, VŠETKO MÁ SVOJ ZMYSEL,
JE NA NÁS, ČOMU DÁME POZORNOSŤ, ČO V SEBE ŽIVÍME

Janka riešila svoj vzťah s mamou. Hnevala ju, hanbila sa za ňu. Po rokoch jej výchovy, nasmerovaní svojho života, odišla do Rakúska, na krásne miesto v Alpách a prevádzkovala malý rodinný hotel s reštauráciou. Bola dievča pre všetko, pracovala veľa a mali ju tam radi. Nevidela inú cestu na Slovensku a vzoprela sa mame. Mala sa dobre, ale bola osamelá. Dnes by sa aj vrátila, ale po každom telefonáte s mamou je to jasné, prečo ostáva. Cítila tlak, hnev a nepokoj. Kričala by, hádzala taniere o zem, aby mamu zastavila. Stále je to o jej pravde. Stále tie isté otázky.
Kedy bude na poriadku? Kedy sa vydá a kedy bude mať deti?

V terapii uchopila všetky pocity a vrátila sa najskôr do detstva. Videla seba, dievčatko, asi päťročné, ako sa pokojne hrá, keď do izbičky vbehne nahnevaná mama a kričí, že sa práve rozprávala so susedou, učiteľkou v škôlke a dozvedela sa, že Janka nepostúpila do súťaže. Nevyhrala dopravnú súťaž, nebola najlepšia, nepoznala všetky dopravné značky.
Janka, tá päťročná, spočiatku nerozumela výstupu, neskôr pochopila, že zlyhala, nie je dosť dobrá a čaká ju trest, odchod z domova, pošlú ju do polepšovne. Rozplakala sa, sľubovala mame, že bude lepšia. Len nech si ju nechajú a nedajú ju preč, do polepšovne.

Ako terapeut som mlačala, videla som, že pani Janka bola v hlbokom spojení s dievčatkom, Jankou a uvedomomovala si absurdnú situáciu z pohľadu dospelého človeka a zároveň traumu z pohľadu malého dieťaťa. Cítila to potlačené dotknutie, manipuláciu, neprijatie… Veľa sĺz vytieklo a pani Janka pochopila ako sa ona dnes správa k mame a chápe aj prečo. Na tento výstup v detstve dávno zabudla, vytesnila ho. A pred piatimi rokmi musela odísť. Prežila svoj najväčší trest, najvačší strach a zároveň zvideteľnenie desivej pravdy. V Alpách, v Rakúsku, je ako v raji, prijatá, uznaná, blízko nebu, ďaleko k mame.

Skoršia udalosť, ktorú v sebe otvorila, sa odohráva v roku 1918. Držala sa v tele, ktoré umieralo. Bola vojak v nejakom lazarete, blízko Álp. Rozprávali sa tam nemecky. Mama sa objavila v role ošetrovateľky, mníšky. Modlila sa za neho. Držala ho v utrpení, v bolestiach a modlila sa, aby boh dal vojakovi ďalší deň. Jeho stav bol beznádejný. Sepsa pokročila a amputácie oboch nôh nesľubovali šťastný život. Hneval sa. Kričal na všetkých, ktorý sa k nemu priblížili. Rúhal sa, želal si svoju smrť. Chcel rýchly koniec. Mníška to ignorovala a robila svoje, nevedela ináč. Konflikt medzi nimi bol obrovský, vojak cítil nenávisť k nej, k svojmu hnijúcemu a páchnucemu telu, k celej vojne, k svetu okolo. Cítil obrovskú fyzickú aj psychickú bolesť. Bol plný negativity, zla. Každý deň sa zväčšovalo, živil ho a keď sa objavila mníška, dával ho von, kričal a pľul na ňu. Presne on držal v sebe to, čo pani Janka riešila s mamou. On prejavoval všetko mníške, bola jediná, kto tam pre neho bol. Držala ho v utrpení. Tak to vnímal.

Obrazy klientku šokovali, ale pocity boli také silné a paralely s prítomnosťou presné. Mama bola mníška, držala jeho, jej, život v rukách, spôsobovala utrpenie a nevnímala nič len svoje ciele.

Príbeh pokračoval. Keď mníška na chvíľu odišla, vojak vydýchol naposledy, zomrel. Oslobodil sa od bolesti a tela. Vznášal sa nejaký čas nad ním. Bol tam a videl mníšku ako sa prežehnáva, modlí a napokon upratuje posteľ.

Vtom uvidel iné duše, ktoré tam na neho čakali. Jeho vtedajšia mama, zo života 1900, bola prvá, ktorú spoznal. Bol tam aj brat a otec. Pocítil obrovskú radosť zo stretnutia. Uvedomil si smrť ako vyslobodenie. Žiadny trest, žiadny súd. Úľava, ľahkosť, vyslobodenie a stretnutie s najbližšími.

Precitli spolu na nádhernom, harmonickom, presvetlenom mieste. Klientka to opisovala ako slnečný deň na lúke, cestou na Johannishütte v Alpách, kde to dobre pozná. Vzácne ticho, nádherná svieža zeleň a výhľad na svet dolu.

Život, ktorý sa práve skončil bol minulosťou. Vojakova pozornosť sa na chvíľu vrátila k mníške, počul znovu jej modlitbu za spásu jeho duše. Z odstupu si uvedomil koľko strachu je v mníške a v jej viere. Všetko, čo robí je zo strachu. Celá je ním nasiaknutá a snaží sa odslúžiť si svoju spásu. Pozrel sa na ňu z inej perspektívy, z iného miesta, cez srdce. V tej chvíli, keďže už necítil fyzickú bolesť, všetko pustil… Poľutoval ju. Uvedomil si, že žila v strachu zo smrti, detsky verila, že neobstojí pred posledným súdom a dočká sa strašného trestu zatratenia. Uverila, že zhrešila. Stalo sa to niekde v jej detstve. Útek od rodiny, k mníškam, bola barlička, mníšsky talár izoláciou od sveta, polepšovňou v jej zlyhaní, treste, ktorý sama na seba prijala. Duša vojaka, aj Janky, uzrela pravdu o duši mníšky, aj mamy, z prítomného života. Umožnili si navzájom lekciu. Vojak pochopil, že všetko mohlo byť ináč.

V terapii s Jankou sme prešli život ešte raz a ešte raz. Tak funguje regreska. Vrátila sa, aby hlbšie uchopila lekcie pre život v prítomnosti, kým sa ako vedomá duša nevráti znovu na nádherné, harmonické, presvedlené miesto.

Pani Janka a mama, vojak a mníška, obaja si zrkadlili. Vojak, aj Janka, sa nechali vtiahnuť do strachu, negatívneho, temného. Prijali ho, živili a držali. Bolo to utrpenie. Život je niečo iné. Pre život sa musíme rozhodnúť, prijať ho a vážiť si ho. Vždy je to voľba. Šťastní sú tí, ktorých tak vychovali. Väčšina z nás má voľbu, čomu budeme dávať pozornosť, čo budeme v sebe živiť a zväčšovať. Všetci máme šancu, dať hranicu vlastným emóciam strachu, spracujeme ich a začneme svoj život tvoriť podľa plánu duše. Duša si nesie v sebe obraz nádherného, harmonického, presvedleného miesta, občas sme ho zazreli pri prechádzke s rozjašenými deťmi v parku, alebo v momentoch, keď sme preplávali jazero a vyhrali svoju osobnú súťaž, čo pre seba vieme urobiť a kam posunieme pozornosť ďalšiu minútu.

Po regrese Janka vystískala mamu, zbalila svoj kufor a vrátila sa do Rakúska. Občas mame stručne zatelefonuje a povypytuje sa, ale len tak, povie o všetkom, čo zažila pekné, poďakuje a zaželá veľa pokoja a slnka. Už nevidí negativitu, už vidí v mame jej bolesť, ktorú drží a klania sa jej, ale niesť ju s ňou nebude.
V regresnej terapii sme pokračovali v ďalšom sedení, v novej téme. Spracovávali sme dotknutie v prvej láske, po prvom bozku, po silnom sľube, ktorý trval.

NAHLIADNUTIE DO ZÁPISU SEDENIA REGRESNEJ TERAPIE,
TRÁPENIE V PARTNERSTVE,
KEĎ V ŇOM PÔSOBÍ VINA, ZAČALA PRED STOVKAMI ROKOV

ROZCHÁDZAJÚ SA A VRACAJÚ K SEBE, PO KAŽDOM NÁVRATE JE VZŤAH VÁŠNIVÝ A CHVÍĽU SÚ ŠŤASTNÍ, ZNOVU SA VRÁTIA KONFLIKTY A ROZCHOD, PO ČASE SÚ ZNOVU SPOLU

Žena opisuje situáciu, ktorá sa v jej vzťahu s partnerom opakovala. Nie sú manželia a majú spolu 8 ročnú dcéru. Muž je fantastický otec. Aj počas mnohých rozchodov plnil otcovské záväzky, venoval sa dcére, ona mohla doštudovať a pokojne pracovať, atestovať.
Rodičovská zodpovednosť a dôvera je veľmi silná. Ťahajú spolu za jeden povraz.

Vo fázach, keď sa im vo vzťahu darí byť spolu, bývajú v jej byte, ktorý má v rodičovskom dome. Patrí jej celé horné poschodie, miesta majú dosť. On má aj svoj byt.

Rodičia do vzťahu nezasahujú, nechápu ho, ale rešpektujú.

Spoznali sa na vysokoškolskej diskotéke, ona tam bola ako študentka a on ako barman. Ona v skupine spolužiakov. Bola to láska na prvý pohľad, silné priťahovanie a túžba. On bol jej prvá láska. On bol skúsenejší, o 4 roky starší. Spolužiaci nemali šancu. Chvíľu spolu chodili a otehotnela.
Čakala ako zareaguje on, až potom to oznámila rodičom, ktorý hneď sľúbili, že sa o jej dieťa postarajú, aby mohla doštudovať. Mama bola už na dôchodku, pre rušenie pracovných miest. Ona bola ich štvrté, posledné, dieťa. Partner sa k nim nasťahoval, ale o svadbe zatiaľ nebola reč. Najdôležitejšie bolo, aby doštudovala. On sa stral o malú dcérku cez deň s jej mamou a po večeroch pracoval. Bol šikovný a dokázal peniaze ušetriť. Jeho rodičia boli na východe, vôbec nezasahovali, vždy sa zaujímali, na každé narodeniny prišli.

Po ukončení jej štúdia medicíny, čakala, že bude svadba. Vnímala, že sa ich vzťah zmenil, že je viac o rodičovstve ako o partnerstve. On túžil pre nich vybudovať hniezdo, do ktorého by sa presťahovali. Ona to neriešila. Jej domov bol v rodičovskom dome, malo to svoje výhody.
Kúpil byt.
Ukázal jej ho a myslel si, že ho spolu zariadia a začnú spolu žiť. Ona nemala veľkú chuť presťahovať sa do dvojizbáku, na sídlisko a nerozumela, prečo to robí. Odignorovala jeho ponuku a byt prenajal. Peniaze ďalej šetril. Bývali spolu v jej byte, v rodičovskom dome. Rodičia boli spokojní, vnučku mali v dome. Pomáhali, postrážili. Ona atestovala z detského lekárstva, bola to jej túžba byť detskou lekárkou.

On sa uzavrel. Plánoval výlety na víkend, ona mala službu. Po jednej z hádok, že takto si ich vzťah nepredstavoval, keď ona spomenula svadbu a normálny život, zbalil svoje veci a odišiel. Vždy to trvalo len pár týždňov. Teraz začal bývať sám, v svojom byte. Myslela si, že ho to prejde a vráti sa.
Nie, nevrátil sa.

Odvtedy žijú etapy, kedy sa zblížia, on u nej prespí a vráti sa k sebe domov. Ona sa nahnevá, napíše mu, zavolá ho na večeru a dá mu ultimátum, buď spolu u nej alebo koniec.
On sa s ňou rozíde.
Po pár týždňoch začnú znovu komunikovať a zase sú tam, kde boli…
Dcéra to nerieši. Takto je to od začiatku. Ona nevidí perspektívu a on podľa nej nevie, čo chce. Niečo sa zmenilo, keď náhle zomrela jej mama, na infarkt. Vtedy prišiel a bol s ňou a dcérou celé týždne, neodišiel. Aj on trúchlil.

V regresnej terapii našla a otvorila 3 minulé životy, v ktroých sa stretli a milovali. A mali aj spoločné dieťa, vždy len jedno. Vždy si boli stavovo nerovní, raz bola ona vyššie a dvakrát on. Svadby neboli. Teda boli, ale nie ich dvoch spolu. Ona sa musela vydať za iného a on sa musel vydať dvakrát za iné.
Napriek svadbám sa neprestali stretávať.
Jeden život čakal on na ňu ako lokaj, v úzadí a dvakrát čakala ona, v úzadí ako slúžka.

Klientka preciťovala hĺbku ich puta v prítomnosti, cez otvorené podvedomé zápisy minulých životov, plakala a pýtala sa kedy sa to skončí… prečo teraz nemôžu byť spolu, normálne a so svadbou? Lebo lásku, tú pravú, žili v minulosti obaja mimo manželský zväzok. Bolo to tak zapísané… manželstvá boli z rozumu, dohodou. Obaja v minulých manželstvách klamali, trpeli. Obaja mali strach, že svadbou sa to krásne a silné medzi nimi skončí.
Tajomstvo z minulosti pôsobilo ako vzorec, ktorý sa opakoval, hoci v prítomnosti na to nebol dôvod.

Ponorila sa ešte raz do hlbinného vybavovania si obrazov a vynoril sa jej skorší život. Tam boli partneri. Tam boli manželia. On bol staršina ich kmeňa a ona bola jeho ženou. Bolo to veľmi dávno. Mali krásne miesto pri rieke, kde lovili ryby a spracovávali ľan. Ženy tkali látky, muži s nimi obchodovali. Kmeň bol sebestačný. Žili v harmónii. Mali tam jednu dcéru a dve pomocníčky, osvojené dievčatá, ktorým zahynuli rodičia. On vedel podkúvať kone, vyrábať meče. Čakala druhé dieťatko, bola tehotná. Ich osadu prepadol iný kmeň, práve, keď boli muži na love a tých pár, ktorí ostali v osade, nestačili ochrániť ženy. Nikto nezomrel. Išlo o únos žien a ich predaj do otroctva iným kmeňom, ktoré za ženy a deti dobre zaplatili.
Muži sa vrátili a ich ženy a deti boli preč.

Klientka počas cesty na koni, po kopcoch dostala pôrodné bolesti a začala rodiť. Únoscovia nemali čas na svojej ceste na pôrod dieťaťa. Zhodili ju z koňa a nechali ju tam bez pomoci a pokračovali bez nej. Ich dcéra sa stratila za obzorom, na koni s únoscami.

Po páde z koňa sa musela zraniť. Pôrod neprebiehal ako bolo treba, dieťa po pôrode neplakalo, nevedela mu pomôcť, bolo mŕtve. Bol to syn. Sily jej odchádzali, vykrvácala. Keď opustila telo, okamžite sa stretla s dušou synčeka, pocítila obrovskú úľavu a radosť. Tu vzniklo predsavzatie, že bude zachraňovať deti.

Cítila bolesť jej muža a ako duše išli so synom k nemu. Našlili zlomeného muža, ktorý ničil okolo seba všetko svojím mečom, ostatní muži ho nedokázali zastaviť. Vyvádzal ako zmyslov zbavený. Pribehol k rieke, jej silnému prúdu a skočil do neho.
Predtým ešte zakričal: “Môj život nemá bez teba cenu, navždy som ťa stratil! Nie som hodný tvojej lásky!” Skočil a odniesol ho prúd.

Keď sa stretli po smrti všetci spolu, ako duše, všetko bolo zabudnuté. Tešili sa, že sú opäť spolu.

Len v každom ďalšom živote sa len pomaly vracali k sebe a získavali dôveru v svoju budúcnosť, svoj spoločný život. On neveril svojej sile, on potreboval ukončiť svoje veľké zlyhanie, sebaobvinenie a nájsť vieru, nádej a bezpodmienečnú lásku. Snažil sa, ale nedokázal to dotiahnúť sám, bez nej, do konca.
Klientka pochopila, precítila hĺbku lekcií ich opätovného návratu do dôvery a sily ich lásky.
Bolo jej jasné, čoho sa aj ona podvedome bála a aké boli dôvody jej nezdravého puta s rodičmi
a najmä k rodičovskému domu.
Ponúkla mu, v tomto živote, svoje bezpečie ale to neriešilo jeho vinu a sebaobviňovanie z dávnej minulosti, práve naopak. Precítila si ich lásku a bolesť a rozhodla sa pre lásku. Aj keby sa malo stať to isté, šla by na začiatku cesty peši za ním, tak sa vyjadrovalo vtedy, v kmeňoch, manželstvo.
Žena následovala muža, ten postavil jednoduchý dom a ona z neho urobila domov.

Všetko ostatné bola cesta osudu, skúška ich lásky, hľadanie čistej podstaty bytia. Láska sa smrťou nekončí. Hľadanie viny je cestou šialenstva. Bolesť je uviaznutie v telesnosti, v materiálnom, pozemskom svete. Na úrovni duší prúdi čistá láska. Tá je podstata, ktorá nás spája. Cítime ju ako lásku na prvý pohľad.

ŽIVOT V TROJICI, POLYAMORIA
PREDKOVIA SA OBRACAJÚ V HROBE A VYSTUPUJÚ Z RÔL SVÄTÝCH, SAMI ZHREŠILI a ODPUSTILI

RODINNÁ KONŠTELÁCIA, NÁVRAT V RODE

LÁSKA ANI SMRŤOU NEKONČÍ, MANŽELSKÝ SĽUB ÁNO

Júlia prišla s témou strachu o svoje dieťa. Presnejšie o jej miesto pri výchove. Bola vo štvrtom mesiaci tehotenstva. Žila vo vzťahu s dvoma mužmi. Poznali sa už päť rokov a žili spolu v jednej domácnosti tri roky. Jeden z jej mužov už mal dcéru, v prvom manželstve. Rozviedol sa. Jeho dcéra k nim občas chodila, bola u nich ako slniečko, venovali sa jej, chodili s ňou na výlety. Počet osôb, v novom vzťahu otca, vôbec neriešila. V tejto konštelácii však bolo jasné, kto je otec a kto mama.

Pri jej dieťati je jasná mama ale kto je otec, to jasné nebolo. Už po zistení, že je tehotná, cítila, že sa vzťah mužov trochu zmenil. Začali súťažiť, predbiehať sa, obaja ju obskakovali ako nikdy predtým.
Milovala oboch, nechcela ani jedného stratiť alebo uprednostniť. Oni traja spolu, boli celok. Teraz sa však bude o nich deliť s dieťatkom. Oni budú na otcovské úlohy dvaja. V domácnosti sú perfektní, na dieťa sa tešia, plánujú. Cítila to, akoby sa musela rozhodnúť pre jedného a ten druhý bude pri dieťati. Už nebudú trojica. Oni sa budú striedať a vystačia si. Ona im dala dieťa, po ktorom túžili. Ale toto je aj jej dieťa.

Vnímala som, že má chaos v prioritách. V rozostavení konštelácie s figúrkami to bolo okamžite jasné. Ona stála v strede ako kráľovná a jej dvaja muži po bokoch, jeden napravo a druhý naľavo.
Dieťatko postavila pred seba, s pohľadom upretým do budúcnosti, pred seba. Ideálne.
Otočila som dieťa tak, aby na nich videlo. Klientke Júlii sa roztriasol hlas a stiahlo hrdlo.
Pridali sme do konštelácie jej rodičov a rodičov jej dvoch mužov.
To už plakala.
Pridala som do rozostavenia jej žijúcich, starých rodičov.
Cítila strach, hanbu a vinu. Plakala. Mali sme chytené konkrétne emócie a počkali sme, kedy sa vynorí osoba, ktorej patria. Júlia je skener, pokračovanie niečoho hlbokého v rode.

Hlboko v rode, štyri generácie za starými rodičmi, stála veľká žena, ktorá držala pohľad morálneho sudcu, priam až kata. Žena, ktorá riadila všetkých okolo seba, kým žila, obetovala sa pre druhých, vzdala sa lásky a vydala sa za muža, pre postavenie. Ona musela žiť s niekým, koho si nevybrala a nemilovala ho. A Júlia má mužov dvoch. Dokonca aj dieťa. A nikto jej neuberá na cti, ani jej neubližuje, práve naopak, chápu ju.
To bola krivda. Nepochopenie. Neprávosť. Hnev.

Spojenie všetkých emócii, informácii, ktoré sa cez Júliu vyplavili bolo veľmi silné a náročné.
Júlia sa poklonila všetkému, čo musela prežiť jej pra-pra-pra-pra-stará mama. Objali sa mentálne a poprosila ju, aby si spomenula na svoju lásku. Táto silná žena z minulosti, nikdy na svoju lásku nezabudla. Júllia sa spýtala, kde je a prečo nie sú spolu? Bolo to pre ňu nepochopiteľné.
Stále bola so svojím manželom, aj po smrti držala manželský sľub.
Júlia jej povedala, že sľub sa smrťou skončil a končene sa môže vrátiť k láske.

Precítila obrovské svetlo, prílev lásky, žena z minnulosti zrazu stála medzi dvoma mužmi, zjavil sa tam krásny vystretý muž, ktorý bol v tom živote jej láskou, nebolli si však rovní, bol len učiteľ a ona bola šľachtičná, vydatá za grófa. Gróf mal počas ich života veľa románikov, ona však držala manželský sľub vážne a svoju lásku si zakázala, vygumovala zo života. Tajomstvo jej srdca sa vyplavilo až v momente, keď jej to Júlia ukázala, “dovolila”.

Klientka, Júlia, plakala a vzlykala, tiekla z nej bolesť držaná z nenaplnenej lásky päť generácii v rode. Tak ako táto prvá žena z jej rodu, aj všetky ďalšie, nežili vzťahy z lásky. Nemohli a nevedeli. Žili tak, ako sa muselo žiť. V poslušnosti. Ich život riadili ich rodičia a cirkev, nie láskavý boh.
Milovanie, v ich rode, bola povinnosť na splodenie potomkov. Muži si však užívali aj inde a plodili aj tam, vedeli svojích potomkov uživiť, tak nemali výčitky. Aj v kostole prispeli, tak sa všetko ututlalo. Niektoré ich nemanželské deti sa tajne dali v rodine tým boháčom, ktorí neboli schopní splodiť spolu potomka. Lenže matky boli o svoje deti nedobrovoľne okradnuté.
Júlia videla v svojom návrate v rode, osem mimomanželských detí. Všetky manželky o tých deťoch vedeli a privierali oči. Uľavilo sa im vždy, keď oni samé porodili šľachtického potomka, syna.
Vtedy ich dieťa slúžky nemohlo ohroziť a povzniesli sa nad tým, avšak cítili sa ponížené a svojími mužmi pohŕdali.
Júlia ukázala celému rodu krásne deti, dospleých ľudí, ktorí patrili do jej rodu. Zrazu tam bolo oveľa voľnejšie, veselšie, v radosti a v láske.

Všetci jej predkovia sedeli spolu pri obrovskom stole a oslavovali svoju prvú dámu v rode, pani grófku, ktorá sedela medzi dvoma mužmi v rešpekte a láske a na druhom konci stola sedela Júlia s bruškom, medzi dvoma mužmi, z prítomnosti. Končil sa strach, hanba, vina a pohŕdanie.

Júlia sama precítila hĺbku obrazov, ktoré sa jej vynorili a spojila sa s odkazom z rodov.
Otvorila veľké rodové tajomstvo a dovolila veľkej skupine duší z rodu, aby sa spojili v pokrvnom pute, ktoré bolo pravdou.

Všetky deti počaté v láske, boli prijaté do systému v rešpekte a otcovia sa k nimi mohli radostne priznať a poďakovať otcom, ktorí v skutočnosti biologickými otcami neboli, že deti prijali a vychovali. Matky prijali k stolu utajené sokyne, matky detí ich manželov, ktoré žili v hanbe a strachu a svojích pánov zbožňovali. Matky sa objali s matkami a otcovia s otcami.
Júlia sa naplnila prijatím a dôverou. Pocítila ženskú silu pani grófky v svojích žilách. Vedela, že v srdci bude cítiť, ktorý z jej dvoch mužov je skutočný otec dieťaťa, keď sa narodí a prestalo ju to tllačiť. Naplnil ju pokoj a radosť. Ona svojho otca neznášala, možno práve preto, svojmu dieťaťu zabezpečila dvoch, milujúcich.

Láska má mnoho podôb. Láska nemá pravidlá. Milovanie a vášeň je dar, ktorý z nás robí ľudí.
Deti sú ovocím vášne. Učíme sa žiť v zdieľaní, bezpodmienečnom prijatí a láske. Boh nehodnotí, boh prijíma všetkých, bez rozdielu.